9/28/2014

my bf's new blog / / / PANDAMIAN




Po dlhom premýšlaní sa Damian rozhodol založiť si blog.
Nemyslím fashion ani food blog ale dosť špecifický blog v týchto končinách.
Damian je otvorene trans* a odkedy sme spolu, začala som sa sama zamýšlať nad tým kto som a ako sa so sebou stotožňujem, so svojím rodom ale vlastne celkovo.
Viem o sebe, že to mám rôzne aj so svojom sexualitou a preto si myslím, že je velmi dôležité môcť otvorene byť tým kým ste a nemusieť sa schovávať.
Som hrozne rada za to, že sme sa stretli a myslím, že je najsupernasvete.
A mám ho najviacrada preto kým je.

<3




Sledujte ho T U .)







9/22/2014

#najletoever - ROAD TRIP 2014 pt. five / Tjentište monument, Durmitor, Ice Cave (Montenegro)

crno jezero
storm is coming, oops


2/8/2014 - Saturday
Blagaj Tekke –>Tjentište, Durmitor (Montenegro)

Z Blagaj Tekke sme sa vybrali už do posledného štátu nášho road tripu - Čiernej Hory.
Cesta bola fajn, zastavili sme sa na obed v malej dedine, ktorá bola v Srbsku? Ako sme pochopili. 
Alebo teda asi nepochopili, no nevadí.
Po ceste sme absolútne náhodou narazili na Tjentište monument, ktorý sme mali v pláne navštíviť ale nakoniec bol mimo cestu. Tak asi nebol a to ma totálne potešilo.
Schody k nemu boli spravené ako osmička, čo mi prišlo dosť mimozemské.
Bol tak super fotogenický a prišiel mi taký kubistický.
Pod ním sa nachádzala ešte jedna zaujímavá stavba, doteraz nevieme čo to bolo ale asi najskôr nejaké mauzoleum.
Keď sme prešli hranice, začala ozajstná čiernohorská meganádhera.
Už totálne rozumiem názvu tejto krajiny. 
Išli sme cez mega serpentíny v horách, tunely, ktoré boli surovo vytesané do skaly a vedla nás bolo mega velké jazero, ktoré bolo úplne čisté a pokojné.
Zastavili sme na moste, ktorý delil jazero a priehradu. Bolo už docela šero, tak nám bolo lúto, že sme si to nemohli užiť trochu viac za svetla.
Tá priehrada mohla byť vysoká aj kilometer? Bolo to fakt dosť scary.
Nedalo sa to ani odfotiť.)
Potom nastala najhoršia a najstrašidelnejšia časť celého road tripu.
Bolo už docela dosť hodín a my sme sa potrebovali dostať do Žabljaku do kempu.
Vyberali sme si z dvoch možných ciest, jedna mala byť dlhšia ale lepšia a tá druhá opačne. Vybrali sme si tú lepšiu a vyrazili sme. Šli sme asi dve hodiny cez serpentíny a hory, potom zas nie a potom zas áno a uvedomili sme si, že sme prešli asi 4km. 
Povedali sme si, že sa teda obytujeme niekde po ceste v kempe, keďže už bolo po 9tej a my sme mali pred sebou ešte aspoň 3 hodiny cesty.
Ocitli sme sa na planine, kde sme uvideli nejaký hotel a kemp. Vyzeralo to tam ako na mesiaci a bolo tam super vidno hviezdy. Boli tam aj nejaké bungalovy a tak sme sa spýtali, či niesú volné. Samozrejme neboli ale ich majitel nám povedal, že si kludne môžme postavať stany za jeho reštauráciou. Chcel po nás len euro, s tým že v reštike má sprchy a môžme sa tam umyť. Prišlo nám to v pohode ale bola tam taká zima, že som mala pocit, že v stane do rána umrznem, tak sme sa šli spýtať kúsok hore do hotela za kolko majú izby.
Keď sme tam došli, všetci tam boli totál opitý a išla z toho celého miesta divná atmosféra. 
Moc výhodnú cenu nám neponúkli tak sme sa vrátili späť a povedali tomu majitelovi, že sme sa tam hore boli spýtať a že sa stále rozhodujeme. Na to sa celý jeho výraz zmenil a povedal nám, že keď chceme ísť tam, že už sa nemáme ani vracať. Začal byť fakt divný a mala som z neho velmi zmiešané pocity. Dostali sme takú blbú paranoju, že keď pôjdeme buď do stanu alebo hore do hotela, jedna z nepriatelených stran nám vykradne autá a tak sme nasadli a pokračovali v ceste.
 Horror cesta pokračovala. 
Nekonečné zatáčky, priekopy, kopce a svietiace hviezdy.
Niekolko krát sme zastali pri bungalovoch a pri šípkach kemp ale nič z toho. Stretli sme Čechov vo favoritke, ktorý z nás museli mať srandu, lebo sme už nemali skoro žiadnu vodu a oni mali v kufri dva kanystre. Sme proste amatéri. Potom už len tučný pán s chrochtajúcim mopslom.
Asi niečo po 12 sme sa konečne dostali na asfaltku a za 20 minút sme už ležali šťastní v stane, že sme tento horror prežili.

3/8/2014 - Sunday
Durmitor - Ledena Pečina

Keďže Durmitor je najväčší a najkrajší čiernohorský národný park, nemohli sme si nedať nejakú mega túru.
Nebola som úplne za, pretože na pláne bola 4 hodinová túra s stredne ťažkou obtiažnosťou do ľadovej jaskyne - Ledena Pečina.
Vstup do parku 3eurá, nič moc teda ale spätne to teda stálo mega za to.
Zastavili sme sa pri crnom jazere, ktoré bolo proste nádherné.
Cesta hore bola neopísatelne náročná, neuveritelná ale hlavne fakt neskutočná. 
Hory, na ktorých vrcholkoch bol sneh, dole malé jazero, ovečky a svieži vzduch.
Po 4 hodinách lezenia, nadávania a kochania sa sme došli k jaskyni.
Chvílku sme oddychovali a potom sme si všimli, čo to k nám prichádza - búrka.
Búrka na horách? A my v nikeoch a bez pršiplášťov? Trošku blbé kombo.
Nestihli sme sa ani vyfotiť a vykašlali sme sa na jaskyňu, do ktorej ste sa museli v podstate šmyknúť po blate, a "bežali" sme dole. 
Myslela som si, že sa budeme musieť niekde schovať pod skalu, lebo toto nemôžme prežiť bez zranenia. 
Nakoniec sme docela predbiehali všetkých profíkov s paličkami a pohorkami na nohách a vyviazli sme akurát tak s totálne zablatenými botami.
Cestou sme ešte stretli francúzsku rodinu, ktorá bola úplne zmätená a chcela aby sme im zavolali záchranku, lebo ich mama mala rozbitú hlavu. Uff, bolo to divné. 
Nakoniec tohto dňa bola dúha a bolo to super. 
<3





NEXT KOLAŠIN, PODGORICA and finally BAR!




9/17/2014

my #eurythmy performance / video




Na eurytmii je hrozne zvláštne a vzácne, a je mi to často trochu lúto, že sa skoro vôbec nedá zachytiť na video.
Pre niekoho, kto eurytmiu nikdy nevidel a ani nerobil to nemusí byť problém ale inak je to hrozne vidno, teda skôr nieje.

Keď sa pozerám na seba, viem si úplne spomenúť na ten pocit, keď som tam stála a robila to. 
Vidím hlásky a gestá ale niečo mi uniká.
Neviem to dobre popísať ale je to niečo ako esencia.
A tá sa dá prežívať len v momente, keď sa deje.
Je to energia, ktorá pracuje.
Ale nedá sa prehrávať.

A ja neviem úplne prečo to tak je.


Ako si možno pamätáte, toto bolo moje maturitné sólo, teda praktická časť maturity z eurytmie.
Vystupovala som s ním nakoniec aj na nemeckom eurytmickom fóre vo Witten Annen, kde sme boli už tretím rokom.
Túto báseň som si vybrala už na začiatku minulého školského roka (čo je už pred rokom?!) a aj keď sa zdá, že je smutná alebo negatívna, myslím, že to tak neni.
Táto báseň ma skrz eurytmiu a nacvičovanie sprevádzala celým posledným rokom na Waldorfe.
Bola mojou malou témou a myslím, že je neuveritelne osobná.

Sólo som robila prvýkrát v živote a aj keď som sa na začiatku velmi obávala, som rada, že som si to skúsila.

Sóla obecne majú väčšinou vortakt / predtakt /intro a nachtakt /potakt /outro, ktoré sú na ticho a sú nesmierne dôležité. Dávajú básni istý priestor a uvedú ju, jej náladu/ tempo/ energiu a a ukončia ju.
Mala som s týmito dvoma velký problém, hah.
Vortakt a nachtakt sa tvoria z hlások, gest, ktoré sú najvýraznejšie a najdôležitejšie v básni.
Samozrejme treba rozoznávať obsah od pocitu.



 



Toto bola naša ročná práca v dobrovolnom eurytmickom "spolku".
Spolužiak z nižšieho ročníka pre nás napísal skladbu, ktorá sa vyvinula do sonáty c-moll.
Príde mi fakt megasuper robiť eurytmiu na skladbu, na ktorej zrode ste sa v podstate podielali.

Jonáš ma rozpracovanú druhú časť tak možno aj tento rok, juch!


Inak s eurytmiou nekončím, aj keď už na Waldorf nechodím .)
Budeme sa naďalej stretávať a tvoriť, totálne sa na to teším.
Tak držte palce*





9/14/2014

#najletoever - ROAD TRIP 2014 pt. four / Tito's shelter, Mostar, Blagaj Tekke



1/8/2014 - Friday
Tito's shelter –> Mostar -> Blagaj Tekke (Bosnia)

Titov bunker ďaleko v horách, kde pramenila najčistejšia rieka. 
Cez ambasádu sme si vybavili vstup do Titovho protiatómového krytu, ktorý nebol nikdy využitý.
Je zasadený v hore a staval sa 26 rokov (1953-1979).
Náš sprievodca nehovoril ani trochu anglicky, takže to bolo docela zaujímavé. 
Zaujímavý bol aj celý kryt, hlavne preto, že v jeho interiéry boli pozostatky z bienále z roku 2013
Je to úplne super priestor na výstavu. Napríklad červené svetlo v jednej z miestností, lampa, ktorá bola asi 10 cm nad podlahou atd. 
Videli sme tam aj super fotky rôznych monumentov a budov, ktoré sme ešte nevideli.

 Super nálada, slnko a mnoho času sme využili na vykúpanie sa v priezračnej rieke. (doteraz ma mrzí, že som tam nešla ale bolo na mňa až moc chladno).
Cestou do Mostaru sme sa zastavili v slávnej reštike, kde podávajú čerstvo zabité jahniatka. Môžte sa pozerať ako sa tam smažia. Bolo mi z toho hrozne. Veľmi som nad tým rozmýšlala, ako môže niekto vidieť celý priebeh prípravy takého kjut zvieratka a potom ho zjesť :(
Všimla som si ale aj to, že niektorý si ho nemohli dať, pretože ten celý backround videli.
Veľmi ma tento zážitok utvrdil vo svojom presvedčení byť veganom.

Po tomto hroznom obede sme došli do Mostaru, ktorý bol také malé turistické fancy mesto známé mostom, ktorý je naživo omnoho menší než na fotkách.
Došli sme práve v čas, keď preslulý skokan, skákal do rieky z onoho slávneho mostu a predtým si samozrejme povyberal peniaze.
Pripadalo mi to tam hrozne smiešne.
Skončili sme na húpacej sieti a vo fatboyoch v baro/kaviarňo/reštike, kde sme sa trošku vyčilovali a pripili.
Večer sme dorazilo do camping Bara, ktorý sme volali smutný. Ja som ho premenovala na pavúči a značne mi skazil náladu.
Ako iste viete mám slabšiu arachnofóbiu a nezvládla som sa vysprchovať s pocitom, že nadomnou visí asi 30 pavúkov, tak som si ráno len oholila nohy v rieke a dúfala, že po ceste sa niekde znova výkupeme. Haha, viem, že je to trochu nechutné ale tak road trip stajl.

V dedinke, kde bol kemp sa nachádzal slávny domček s jaskyňou Blagaj Tekke.
Bolo to pekné ale poštípala ma tam dva krát osa, čo ma úplne nepotešilo. Au.
Reštiky na vode a divné hry, kto najdlhšie vydrží mať ponorenú ruku v tej ľadovej vode, ktoré len pár metrov hore vyvierala.






NEXT ----->>>>
Durmitor (Montenegro)







9/13/2014

SEPTEMBER / news

wearing: Paulina's sweatpants, h&m sandals, handbag, MMMxh&m choker, random sweatshirt



Môj september tento rok začal novým foťákom od Paulíny, dočasnou brigádou, tancovaním na cycling festivale a sťahovaním.

Trošku by som to rozpísala:
Pau na kolbenke kúpila olympus mju za 150kč a keďže môj sa mi pokazil už na road tripe, predala mi ho. Najviac super bolo, že v ňom bol nemecký film z dmka a nafotené 3 fotky. 
Bola som tak zvedavá, čo tam bude (dúfala som v nejaké domáce porno), že som ho rýchlo dofotila. 
Nakoniec som bola sklamaná, fotky z domácej party z bongom. Wau, nuda.

Mám brigádu, zapisujem počet paliet rôznych firiem v logistickom centre. Teda robím administratívu. 
Môže byť ešte niečo viac odveci?
Každý deň chodím do skladu pre papiere o príjme a výdaji a to je asi najzaújimavejšia časť môjho dňa.
 Ľudia tam vyzerajú pri páse s activiou ako úplny zombies, sú v mikinách a rukavicách lebo v chladenom sklade sú 4 stupne. Väčšinou tam pracujú bulhari a rumuni.
Prvé dni som nevedela, kde stoja všetky tie firemné busy, ktoré zvážajú zamestancov na kraj Prahy, tak som sa pýtala a tí ludia sú tak prepracovaný, že mi často vôbec nevedeli odpovedať.

Minulý piatok som tancovala v Berlínskom modely na jednom cycling festivale, kde ma pozval chlapík/Pavel, ktorý ma videl tancovať na creepy s Mykki Blancom na pódiu!
Tak super! Vďaka*
 Bolo to druhý krát v mojom živote, čo som dostala za tancovanie zaplatené haha. Prvá bola Květa <3
Bola som jeden z checkpointov, kde museli závodníci zistiť heslo, ktoré som mala napísané na sebe.
Dosť vtipné bolo ako nevedeli rozlúštiť nápis INFITATIS. 
Bolo to samé infinantis, infitetris atd.

No a už tak natrištvrte bývam s Damianom a Kuťubim*


A čo váš september?
.))


PS: úplne som zabudla na to, že som bola na dni otvorených dverí v Scholastike a úplne ma očarila, idem tam!